„Pokiaľ uvidíš niečo, čo vyzerá ako jeden z tvojich nerealizovaných nápadov, nič si z toho nerob. Naštvať sa môžeš až, keď to vyhrá v Cannes.“
Déja vu v reklame je obľúbená téma rozhovorov na každom správnom festivale. A po vyhlásení výsledkov sa s absolútnou garanciou nájde aspoň zopár ocenených prác, ktorých dvojičky už niekoľko rokov kolujú po internete na stránkach ako Joe La Pompe, či Coloribus.
Je to morfická rezonancia alebo pajc?
Každý má svojich favoritov. Pre nikoho je to Smrtka pre Kooperatívu od MUW/Saatchi&Saatchi, pre mňa zase Honda Cog od WK London. Skutočne, ten slávny Cog, ktorému len o vlások ušlo Grand Prix v Cannes. Za prvé, je tu film z roku 1987 The Way Things Go, ktorý sa na Cog podobá takmer až príliš (jeho autori, švajčiarski experimentálni umelci Peter Fischli a David Weiss, dokonca WK London zažalovali). Čo je však oveľa horšie, ten spot som vlastne vymyslel ja!
Dobre, dobre, nebudeme preháňať. V podstate som len videl The Way Things Go a Wallace and Gromit: The Wrong Trousers o nejaký ten rok skôr, ako chlapci z WK London a hneď ponúkol Českej energetike spot o automatických raňajkách. Ale v princípe to bolo to isté. Takže Cog je vlastne môj návrh. Mohol by som WK London zažalovať. Alebo ešte lepšie, mohli by mi v rámci odškodného dať polovicu ocenení, ktoré s ním získali. Gold z Cannes si môžete nechať, stačí mi Epica a Clio.
Morfická rezonancia teda nie je iba slovenský problém. Chcete dôkaz? Tu ho máte.
0 Responses to “Comment: Morfická rezonancia naša každodenná”
Leave a Reply